Riders on the Storm (2.)

Prvá časť

Pod prístreškom boli už len tri nákupné vozíky. Jednému chýbalo ľavé zadné koliesko, na druhom bolo zaseknuté ľavé predné. Sharon teda nemala na výber a zobrala ten tretí. Na betóne išiel vozík úplne hladko. Po tom ako vošla do obchodu sa to zmenilo. Predné pravé koliesko začalo vŕzgať vždy keď bol vozík v pohybe, čiže v podstate permanentne.

Do receptu, ktorý si pred pár hodinami vytlačila sa naposledy pozrela doma. Zapamätala si, že prvou ingredienciou na zozname bola niva. V regáli mala na výber šesť rôznych druhov, siahla po tom najdrahšom. Nadišiel čas siahnuť po recepte. To znamenalo zložiť z ramena kabelku a začať sa v nej prehrabávať. Parfém, peňaženka, šatka, rúž, vreckovky, nezaplatený šek, lieky, mobil, druhý parfém (určený na večerný čas), cigarety, sprej proti zápachu z úst, lyžička, tampóny, balzam na pery, žuvačky (ak by sprej nezabral), tretí parfém (určený na „špeciálne príležitosti“). Žiadny recept. Opäť chvíľa prehrabávania sa. Peňaženka. V peňaženke účtenky, členské karty, kupóny na pizzu „2+1 zdarma“ a aj trochu peňazí. Žiadny recept. Čiže to bude opäť improvizácia pri varení. Zbaliť veci do kabelky, uhádzať ich nech sa dá zatvoriť, dať ju opäť na rameno a pokračovať.

Samozrejme, keď Sharon pohla vozíkom, opäť sa ozvalo nervy žerúce vŕzgajúce koliesko. Ako sa pohybovala pomedzi regále, pravidelne sa obzerala po okoloidúcich, či na ňu kvôli vŕzganiu nezazerajú. Ona by na ich mieste išla vŕzgajúcu osobu spáliť pohľadom.

Cestoviny bezvaječné, vaječné, fettuccine, pappardelle, penne,... Kolienka, tie budú najlepšie.

Niva, cestoviny, na rade je smotana. Mliečne výrobky sú na opačnej strane obchodu. V polovici cesty za smotanou sa Sharon začína potiť od nervozity, ktorú jej spôsobuje neutíchajúce vŕzganie. Tak ako sa človek snaží navnadiť si zívnutie keď má zaľahnuté v ušiach, tak sa Sharon snaží navnadiť si zimomriavky na chrbte. A tak ako nie vždy vyjde zívnutie si naschvál, takisto nevychádzajú zimomriavky naschvál. Sklamanie z neschopnosti vytvorenia zimomriavok prehĺbi nervozitu a Sharon sa potí ešte viac.

Konečne dorazila k oddeleniu s mliečnymi výrobkami. Je pripravená hľadať smotanu na varenie medzi obrovským množstvom téglikov, ale nemusí hľadať. Má šťastie a pohľad jej hneď na začiatku padne na smotanu na varenie. Chytí ju, skontroluje dátum spotreby. Len do pozajtra. Stačilo by to, ale bude mať lepší pocit ak vezme čerstvejšiu. Vráti smotanu do regálu a vezme druhú. Spotená dlaň a orosená smotana - smotana jej padá na zem. Nenarobila moc veľký bordel. Všetko skončilo na zemi. Až na jednu kvapku. Tá si našla cestu na Sharonine čierne nohavice. Jedna kvapka. Keby mala od smotany zakydané celé nohavice, tak by ju to nehnevalo. Doma by ich vyhodila. Ale takto ich vyhodiť nemôže. A aj keď fľak po kvapke vyperie, tak ju to bude iritovať. Ten fľak tam bude aj ak tam nebude. Začala mať pocit, že sa topí sama v sebe, kombinácia hnevu, stresu a nervozity jej naozaj nerobí dobre. Nechala smotanu kydnutú na zemi a zobrala tú s trvantlivosťou do pozajtra.

Zastavila sa ešte po kuracie prsia, cesnak, cibuľu a zamierila k pokladni.

„Vrzg-vrzg-...“

Štyria zákazníci čakajúci v rade pred jedinou otvorenou pokladňou akoby predstavovali štyri z piatich archetypov podvečerných zákazníkov supermarketu:

- robotník v montérkach vracajúci sa z celodennej šichty, na páse vyložené tri plechovky piva, osem rožkov a rodinné balenie tresky;

- mladý pár, ktorý odmietal pri pokladni stáť za sebou a tak sa dopredu posúvali ako dva nemotorné tučniaky;

- dôchodkyňa s vozíkom plným akciového tovaru čítajúca leták aj pri pokladni, pravdepodobne inšpirujúca sa aké akcie využije najbližšie;

- mamička s malým chlapcom, ktorému bolo už zjavne dlho a nedokázal chvíľu obstáť na mieste.

Sharon sa zaradila za mamičku a stala sa piatym archetypom - frustrovaným zákazníkom na konci radu. Na krátky moment si dokázala užiť pokoj, keďže vozík sa nehýbal a koliesko teda nevŕzgalo. Dlho to však nevydržalo. Robotníkove neustále posmrkávanie, hlasné listovanie v letáku, bozkávajúci sa pár a fučanie mamičky sa postupne zlievali do nepríjemného hluku, ktorý sa nedal ignorovať.

Robotník zaplatil, ľudia sa posunuli. Chlapec uprel svoj zrak na sladkosti vystavené pri pokladní. Pohľad mu blúdi od žuvačiek cez fidorky až po sladkosti, ktoré vôbec nepozná. Zaťahá mamu za bundu a s nadšením ukazuje na vrchný rad. Mame sa však nechce vysvetľovať mu čo sú kondómy a prečo mu ich nekúpi. Okríkne ho aby bol ticho. Chlapec sklopí hlavu a chvíľu vydrží bez vystrájania.

Mladý pár sa pretisne zúženým miestom pred pokladníčkou, zaplatí za svoj nákup a rad sa opäť posunie.

Chlapec sa otočí a pozerá na Sharon. Podarí sa jej usmiať sa, i keď sama nevie prečo. Chlapec k nej podíde a zavesí sa jej na nohu. Visí a smeje sa. „Zo mňa nikdy nič takéto nevyjde“ - povie si v duchu Sharon sama pre seba. Odkopnúť ho nemôže a nenapadá jej nič, čo by spraviť mohla, tak len ticho čaká a dúfa, že si to mamička všimne a odtiahne chlapca od jej nohy.

Dôchodkyňa platí za nákup, odkladá leták a mamička je pripravená posunúť sa dopredu. Pravou rukou sa načiahne dole, snaží sa nahmatať chlapcov chrbát a poposunúť ho. Keď jej ruka šiahne naprázdno, na okamih ju zachváti panika, ktorá prejde hneď ako sa otočí a všimne si, že Sharon na ňu hľadí upreným pohľadom. Chlapec sa jej stále točí okolo nohy a smeje sa. Mamička nič nepovie, schmatne chlapca za rameno a premiestni ho pred seba.

Sharon vykladá nákup na pás. Sáčok s cibuľou vyťahuje z vozíka ako posledný, len aby hneď zistila, že je zle zaviazaný. Zisťuje to však neskoro a cibuľa je rozsypaná vo vozíku. Pozbiera ju, nahádže späť do sáčku - dôkladne - ho zaviaže a vyloží na pás. Predavačka na ňu pozerá netrpezlivým pohľadom, mamička medzitým už zaplatila a odišla.

„Príjemný deň vám prajem“ - povie predavačka nepríjemným tónom. Nablokuje všetky položky, Sharon zaplatí.

„Dovidenia, ďakujeme za nákup.“

-

Večera je hotová, na vypnutej, ale stále rozpálenej dvojplatničke je položený hrniec so soté a v rozohriatej trúbe je plech s pečenými zemiakmi - aby nevychladli.

Joe sa zvyčajne vracia čosi po pol siedmej, momentálne je presne pol. Počas čakania na jeho príchod sa Sharon snažila pozerať telku, počúvať rádio, čítať knihu, ale do ničoho z toho sa nemohla „dostať“. Skľučujúci pocit v žalúdku spôsobený očakávaním Joehovho príchodu ju pripútal k nečinnému sedeniu za kuchynským stolom, odkiaľ sledovala hodiny.

O trištvrte Sharon započula parkujúce auto. Motor zhasol, dvere auta sa otvorili a nasledovalo silné tresknutie. Štrngot kľúčov, odomknutie, otvorenie dverí. Tresknutie vchodovými dvermi. Otrávené vzdychnutie, šuchot topánok, buchot topánok hodených do botníka.

Joe sa zjavil vo dverách a svoju prítomnosť ohlásil krátkou vetou - „Ahoj...“ - s klesajúcou tendenciou.

Pristúpil ku kuchynskej linke, zdvihol pokrievku z hrnca a ovoňal. Nekomentoval to.

„Aký si mal deň?“ - spýtala sa Sharon.

„Ale, chlapi v robote zas nerozoberali nič iné, len tie bombové útoky.“ - vytiahol zo skrinky tanier a rázne ho položil na stôl. Začal si nakladať soté - „Chápeš to? Aby celý deň nerozoberali nič iné než kde teroristi zaútočia najbližšie a ako s nimi naložiť?“

Tvoji kolegovia sú vyhorení štyridsiatnici, tak ako ty. Je pre nich príjemnejšie myslieť si, že Ahmed chce do vzduchu vyhodiť práve a konkrétne ich Prius, než keby si mali priznať realitu - za celý život sa im nestalo a ani nestane nič, čo by malo nejaký, čo i len malý význam. Pred dvadsiatimi rokmi boli prvý krát vážne zamilovaní, plní ideálov, spoznávali svet. Teraz ho spoznali a aj tak o ňom hovno vedia. Časom sa rozišli s prvou láskou. Našli si niekoho iného. Nie je to osoba, o ktorej celý život snívali, ale je stabilná. Navarí im, poľutuje ich, nepodvedie ich. A ak ich podvedie, tak ich to nebude mrzieť až tak, ako keby ju naozaj milovali. Po pár rokoch začal tento vzťah naberať rovnaký smer ako všetky predchádzajúce, ale oni už nemajú chuť rozísť sa a hľadať si niekoho nového. Tak sa rozhodnú, že zapracujú na tomto nefungujúcom vzťahu. Najlepším spôsobom je posunúť ho do ďalšieho levelu. Tak svoju polovičku požiadajú o ruku. Nie preto, lebo by sa na to cítili, nie preto, lebo by to bolo z ich strany krásne romantické gesto. Majú sebecké dôvody. Radšej zostarnú s niekým, koho pomaly začínajú nenávidieť, než by mali zostarnúť sami. A tak príde deň svadby, všetci sú šťastní. Aspoň na pár dní. Opäť to začína upadať. Po pár mesiacoch je vzťah v horšom stave než bol pred svadbou, ak je to vôbec možné. Jedného dňa sa tvoj kolega zobudí a v kuchyni stretne ženušku, ktorá si robí raňajky. Nie jemu, tak ako v krásnych začiatkoch tohto vzťahu; nie im, tak ako po druhom impulze vyvolanom svadbou; ale sebe. Kolega má pocit, že by bolo blbé prejsť okolo svojej ženy bez toho, aby jej niečo povedal. Ale nemá chuť na to, aby jej zaželal dobré ráno, alebo aby ju aspoň obyčajne pozdravil. Tak jej len „poradí“, že by mala krájať tenšie krajce chleba, že sa jej budú potom lepšie jesť. Ona je však spokojná s tým aké hrubé krajce krája. Samozrejme, od krajcov chleba sa dostanú k tomu, že sa kolega pred dvoma týždňami usmial na predavačku, aj keď žena bola hneď vedľa neho. Vzťah je opäť na dne a kolega má znovu strach, že ak niečo nespraví, tak zomrie sám. A tak sa v jednej z mála kľudných chvíľ spolu s manželkou rozhodnú, že treba pre tento vzťah niečo spraviť. Najlepším spôsobom je posunúť ho do ďalšieho levelu. O deväť mesiacov sa narodí dieťa, ktoré nikdy nespozná aké je to cítiť rodičovskú lásku, pretože sa nenarodilo na základe láskavého vzťahu, ale skôr ako manželkina odpoveď na otázku svojej milujúcej mamy - „a kedy budem konečne babička?“ a kolegova odpoveď na otcove neustále rýpanie, že už nastal čas aby postavil dom a zasadil syna. Samozrejme, tak ako svadba, ani dieťa nebolo riešením pre nefungujúci vzťah. Ale keď už došli takto ďaleko, tak to nejako musia dobojovať. Roky plynú a jediné čo tohto kolegu, ostatných kolegov a aj teba drží od uvedomenia si smutnej, nudnej a nezáživnej reality sú reči o teroristoch, politike a občasné výtrty so ženami, ktoré si prechádzajú tým istým ako vy. Kolega je už na dôchodku, deti (áno, časom pribudli ďalšie) sú už dospelé. Na preventívnej prehliadke kolegovi zistia nádor na mozgu. Na jednej strane sa bojí smrti, na druhej strane sa teší, že mu okolie bude venovať pozornosť, bude ho ľutovať a konečne ho niekto bude počúvať, pretože chorej osobe sa predsa nehovorí, aby držala hubu. O mesiac kolegovi doktor prezradí radostnú správu - bol to planý poplach. Nikdy nemal rakovinu. Na tom však nezáleží, aj tak si každoročne pred štedrou večerou zacinká na pohár a prednesie reč o tom, ako mu „rakovina“ zmenila život a vysype zo seba pár životných múdrostí, o ktorých si všetci za stolom myslia, že sú to cliché sra*ky, ale ani na okamih sa neodvážia týmto myšlienkam podľahnúť, pretože nemôžu spochybňovať niečo, čo povedal víťaz súboja s rakovinou. Kolega pokračuje v živote dôchodcu. Testosterón sa v jeho tele vyskytuje vo vzácnom množstve a tak na sex už v podstate ani nemyslí, čiže sa mu manželka pomaly prestáva hnusiť a v momente keď už od nej nepotrebuje sex, tak sa ju naučí mať aspoň trochu rád. Spoločné večery trávia pred televíznymi novinami. Jedného dňa na obrazovke hlásia, že znečistenie prírody prekročilo hranicu únosnosti. Na druhý deň kolega stáva a prvý krát počas umývania zubov zastavuje vodu. Konečne sa cíti ako hrdina, zastavením vody zachraňuje svet. Onedlho na to zomrie. Čiže áno, chápem, že v robote rozoberáte len teroristov. Ale nemám chuť ti to vysvetľovať.

„Nechápem.“

Soté aj zemiaky sú na tanieri a Joe sa ho chystá vložiť do mikrovlnky.

„Nezohrievaj si to, pokazíš tomu chuť. Ešte je to dosť teplé“ - upozornila ho Sharon.

„Mhm,“ z reflexu odvetil Joe, vložil tanier do mikrovlnky a zapol ju. Jeden a pol minúty bolo v kuchyni ticho vyplnené iba bzukotom mikrovlnky. Joe stojí opretý o kuchynskú linku a pohľadom kombinujúcim nudu a fascináciu sleduje otáčajúci sa tanier. Sharon sedí za stolom, sleduje Joea a rozhoduje sa, či je naozaj tak „jednoduchý“, že ho fascinuje točiaci sa tanier, alebo do mikrovlnky hľadí aby sa s ňou nemusel rozprávať.

„Cink“, jedlo je zohriate, Joe ho vyberá a spolu s ním si k stolu berie príbor. Ochutnáva, chvíľu prežúva. Sharon čaká na reakciu.

„Je to dobré, ale tie zemiaky sú trochu mäkké a sypké.“

Neboli by keby si ich nestrčil do mikrovlnky.

„Nabudúce ich spravím poriadne.“

Joe pokračuje v jedení a začína si to vychutnávať. Rádio je vypnuté, v celom dome je ticho. Sharon sa po chvíli nedokáže sústrediť na nič iné, než na Joeove prežúvanie. Počuje ako sa jeho sliny miešajú s jedlom. Zakaždým, keď do úst vkladá ďalšie sústo, jeho ústa vydajú nechutný zvuk, pričom každé tretie-štvrté sústo je sprevádzané cinknutím vidličky o zub. Sharon premáha iracionálny hnev. Čím viac sa snaží Joeove mľaskanie ignorovať, tým viac sa naň sústredí. Joe zrazu prestáva jesť. Vstáva, zo skrinky nad kuchynskou linkou vyberá pohár a napúšťa si z kohútika vodu. Sadá si, napije sa a vracia sa späť k jedeniu. Zvlhčené ústa vydávajú ešte nechutnejšie zvuky. K nim sa pripája ďalší zvuk - voda kvapkajúca z kohútika. Pred pol rokom Sharon Joea poprosila aby ho opravil. Preboha, samozrejme, že ho opravím. Nemusíš mi to pripomínať každé tri mesiace. Asi tak by znela jeho odpoveď, keby mu to znovu pripomenula.

Hlasné cinknutie vidličky o tanier. Otvorenie úst sprevádzané mľasknutím. Šuchnutie vidličky o zub. Kvapnutie vody z kohútika. Prežúvanie a miešanie slín s jedlom, ktoré je počuť cez celý stôl až na opačný koniec. A cyklus sa opakuje. Sharon sa stále snaží potlačiť nutkanie rozmlátiť Joevi hlavu o stoličku. Alebo o mikrovlnku. Alebo mu nejakým spôsobom vložiť do mikrovlnky hlavu a zapnúť ju. Vyskúšať čo sa stane. A ak to nezaberie, tak mu ju rozmlátiť až potom. Alebo mu zobrať vidličku a dopichať ho ňou.

Opäť to v nej vrie, hnev a stres z obchodu sa oživil a je silnejší a silnejší. Začína sa jej ťažšie dýchať, cíti ťažobu na hrudi. Topí sa vo vlastnom tele. Musí to vydržať. Neskôr večer príde uvoľnenie napätia, ale nemôže to byť voči Joeovi. On je jej jedinou nádejou na ako-tak normálne vyzerajúci život. Ale uvoľniť sa potrebuje. Po večeri Joe určite pôjde s kamarátmi do baru. To bude vhodný čas.

Joe prežúva posledné sústo, utiera si rukou ústa. Sharon vstáva, berie tanier a odkladá ho do umývadla. Stolička zavŕzga, Joe sa postaví.

„Idem s chalanmi na pivo.“

„Mhm,“ z reflexu odvetí Sharon.

Joe odišiel. Sharon sa ide nachystať - obliecť, navoňať, do termosky zarobiť čaj, do čaju nasypať prášok.

Vychádza z domu, zamyká dvere a štartuje auto. Keď sa jedná o uvoľnenie, Sharon má svoje obľúbené miesto.

Po naštartovaní sa automaticky zaplo rádio, ktoré mala zapnuté keď sa vracala z nákupu, ale teraz ho vypla. Potrebuje sa čo najviac ukľudniť. Jemné kvapky dažďa ľahko dopadajúce na čelné sklo a strechu auta k ukľudneniu pomáhali.

Strom na ľavej strane cesty značí, že Sharon sa blíži k odpočívadlu. Po pár minútach jazdy odbáča do ľava a auto odparkuje do rohu, tak aby bolo čo najmenej viditeľné. Dážď je ešte stále jemný a tak sa rozhodne dáždnik nechať v aute. Joeovi sa páči, keď sú jej vlasy mokré. Určite to funguje aj na ostatných chlapov. Dva a pol kilometra je síce dlhá cesta, ale za to uvoľnenie to bude stáť.

Cestou Sharon stretla niekoľko áut, dvaja vodiči jej aj zastavili. Ale ešte nebola na svojom mieste, tak ich pomoc odmietla. Aj tak neboli vhodní.

Autobusová zastávka je na dohľad. Dážď medzitým zosilnel, vlasy sú mokrejšie, než Sharon mala v úmysle.

Konečne došla k zastávke. Premýšľa o tom, čo presne a ako spraví, pretože nechce aby to zakaždým bolo rovnaké. Z diaľky vidno svetlá auta, Sharon vstáva a vychádza pred zastávku. Na aute sa rozsvecujú diaľkové svetlá. Približuje sa, až nakoniec zastaví len pár metrov pred zastávkou. Sharon kráča k autu. Keď je pri dverách, otrasie mokré vlasy. Snaží sa otvoriť dvere, ale nejde to. Cez mokré okno sa snaží zachytiť šoférov pohľad, keď v tom sa dvere otvoria.

Nakloní sa a usmeje sa na šoféra: „Oh, ďakujem. Neviem do kedy by som tu trčala“. Sharon nastupuje do auta.

Pohodlne sa usádza, pripúta sa.

„Sharon“ - povie a podáva šoférovi ruku.

„Mark“ - odpovie šofér a podá jej spotenú ruku.

Mark nevyzerá byť ťažký, takisto nevyzerá ani moc silne. To je dobre. Vyzerá to tak, že bude vhodný.

Sharon nadviaže bežný rozhovor, kam Mark smeruje a podobne. Ten jej odpovie a spýta sa jej, čo robila o takomto čase ona na zastávke. Na rýchlo si vymyslela historku o priateľovi, s ktorým sa pohádala. Zahrať slzy v očiach jej nerobilo problém.

Všimla si, že Mark sa potí. Pravdepodobne si už predstavuje rôzne spôsoby odmeny za odvoz pre ženu v núdzi.

Sharon si od Marka berie vreckovku a utiera si slzy, zatiaľčo on si utiera pot.

Schválne si vybavuje a snaží sa oživiť spomienky a navodiť pocity, ktoré prežila dnes v obchode, frustrácia, stres. Potom sú na rade pocity prežité pri večeri - hnev, znechutenie. Začína to v nej vrieť, začína sa topiť vo vlastnom tele.

Jazda chvíľu pokračuje, Sharon si zrazu všimne, že v rádiu hrá pesnička, ktorú pozná. Zaujímavá zhoda okolností, pomyslí si.

„Tu-du-du-dun--tu-du-du-dn...“

- „Like a dog without a bone, an actor out on loan... Riders on the storm.“

Na pravo od cesty je dlho čakaná značka oznamujúca odpočívadlo.

Sharon z kabelky vyťahuje termosku s čajom. Otvára ju a nalieva. Prášok sa rozpustil, žiadne stopy po ňom nevidno.

„Tu-du-du-dun--tu-du-du-dn...“

- „There's a killer on the road...“

„Čaj z doma pestovaných byliniek, dáš si?“ - ponúka čajom Marka.

Mark je prekvapený, ale neodmieta. Berie pohár do ruky, ale nepije. Na ceste sú diery, čaká, kým bude cesta bez nich.

„Všimla som si značku odpočívadla, mohli by sme tam na chvíľu zastaviť?“ - Spýta sa Sharon s úsmevom, ktorý rýchlo nahradil slzy.

„Samozrejme, môžme.“

Mark vypije pohár na dva chytré dúšky a vydá zo seba „aaaah“, ktoré značí o tom, že mu čaj veľmi chutil.

„Tu-du-du-dun--tu-du-du-dn...“

- „His brain is squirmin' like a toad“...

----------------------------------------------------------------------------------------------

Pokračovanie (3. časť)