Na cestách po Filipínach (1. časť)
Na prelome roka som odcestoval do Ázie, rovnako ako posledné roky. Moje silvestrovské večery sú aj tak vždy ako zo zlého sna. Čo si spomínam, odkedy som posledný večer v roku vymenil sledovanie trápnych relácií v televízií s rodičmi za chlastačky s kamarátmi, nikdy to dobre nedopadlo. Pamätám si napríklad ako ma bývalá frajerka vytiahla do baru v Trnave, ožrala sa ako * * * * a mojou hlavnou náplňou večera bolo starať sa o ňu. Zlatý klinec večera bolo, keď som musel v mrazivej noci čakať na predražený taxík len v košeli, pretože moju bundu potreboval asi niekto viac ako ja. Kvalitné spomienky sa vynárajú aj zo Silvestra v Brestovanoch. Čo sa predsa môže pokaziť, keď má váš najlepší kamarát voľný dom, stretne sa skvelá partia a nalieva sa doplna? No jedine, že by mu pár sekúnd po polnoci odtrhlo prsty a sedeli by ste kvôli nemu do šiestej rána v nemocnici.
Prvý Silvester v zahraničí som oslávil na Srí Lanke. So sračkou. Ledva som sa odvážil ísť pozrieť na ohňostroj. Ďalší rok? Peking. Tam vraj žiadny ohňostroj toho roku nebol, ale ja vlastne ani neviem, pretože som sa zrúbal na izbe z vodky, ktorú som si so sebou priniesol z Ukrajiny.
Tento rok sme týždne, ba až mesiace hľadali letenky do Vietnamu, no nedarilo sa nám nájsť nič s ideálnym termínom a za normálnu cenu. Keď už som ich konečne našiel, ostávali posledné dve a čínska letecká spoločnosť nám nechcela zobrať naše debetné karty. Požadovali kreditku. Tú som nemal, pretože keď sa mi ju týždeň pred tým snažili v Tatra banke predať so slovami: „S tým ako často cestujete sa vám raz určite zíde, pretože niekde vám debetná karta nemusí stačiť.“, odpovedal som, že si to nemyslím a nepotrebujem ju. Takže Vietnam bol pasé a my sme skončili na Filipínach. Tie sme neplánovali, a vlastne ani lacné letenky sme tentokrát nenašli, ale už sme to pre istotu nechceli odkladať.
Odlet bol naplánovaný na 30.12., už vopred mi bolo jasné, že ani tento silvestrovský večer si vôbec neužijem. Z Viedne sme totižto odlietali 13:20, no do hlavného mesta Filipín sme sa mali dostať až o deviatej na druhý deň. Takmer 25 hodín cesty s jedným prestupom a 7 hodinový časový posun.
Aby toho nebolo málo, srať sa to začínalo už pred odletom. Možno viete, že Filipíny sa nachádzajú v „Ohnivom kruhu“, v pásme kde sa nachádza viac ako 450 sopiek a odohráva sa tu až 90% všetkých zemetrasení na svete.
My sme sa rozhodli, že by sme takú sopku radi videli aj na vlastné oči. Mysleli sme si, že je to skvelý nápad až kým sa z nej tri dni pred našim odletom nezačalo znovu dymiť. Išlo o sopku Mayon Volcano, najaktívnejšiu sopku na Filipínach a jednu z naj na svete. K erupcii za posledných 5OO rokov prišlo takmer 5Ox a počas svojej histórie má za následok tisíce vyhasnutých životov. Samozrejme, že sme mali booknuté ubytovanie v okruhu piatych kilometrov od nej.
Dva dni nato, deň pred odchodom zaznamenali silné podmorské zemetrasenie. Pár hodín bola vydaná výstraha pred tsunami.
Už po týchto udalostiach som si nebol tou cestou úplne istý. Asi každý z nás, kto má aspoň trošku pudu sebazáchovy, by zapochyboval o tom či to stojí zato.
Prišlo však 30.12. a ja som hneď z rána sedel pobalený v aute a kamarát nás viezol na letisko do Viedne. Ešte sme nestihli ani vyjsť z obce, v ktorej bývam , ozvalo sa zo správ:"Filipíny zasiahli kruté dažde. Mŕtvych sú desiatky a počet stále stúpa. No tak teraz už som mal chuť vystúpiť počas jazdy a utekať domov do postele k seriálom.
Do lietadla som sadal nervózny, mám sa fakt rád a nerád by som zomrel tak mladý. Navyše bol pred nami 11 hodinový let do Šanghaja, v ktorom sme mali prestupovať. Posledné mesiace pred touto dovolenkou som vždy letel Ryanairom, takže Austrian bol úžasná a vítaná zmena. Pohodlné sedenie, alkohol zdarma a množstvo filmov na výber, vďaka ktorým cesta utečie podstatne rýchlejšie. So spánkom počas cesty mám totiž vždy obrovský problém.
Posledný deň v roku, skoro ráno, sme pristáli v Číne. Šanghaj je najľudnatejšie čínske mesto, v ktorom žije viac ako 25 miliónov ľudí. Mali sme asi 10 hodín nato aby sme si stihli niečo pozrieť a vedeli sme, že minimálne za fotku s panorámou mesta týčiacou sa za riekou Jang-c’-ťiang (najdlhšia rieka v celej Eurázií) to stojí.
A veruže to zato naozaj stálo. Oproti minuloročnej návšteve mierne pochmúrneho Pekingu som mal z tohto čínskeho veľkomesta oveľa lepší pocit. Čisté ulice a nádherné scenérie ma donútili premýšľať nad tým, či som vôbec videl krajšie veľkomesto v Ázií. Ale na Singapur sa naozaj nechytá.
Keďže som nešiel do Ázie kvôli Číne, a ani vy ste kvôli Číne neotvorili tento článok, utekajme späť na letisko a smer Manila. Kým sme prileteli, prezliekli sa do krátkych vecí, zohnali filipínske pesos, SIM kartu a nejaký odvoz z letiska, bol skoro čas na ohňostroj. Vyššie som spomínal, že Šanghaj má niečo okolo 25 miliónov obyvateľov, hlavné mesto Filipín len necelé dva milióny, no ak sa pozrieme na hustotu obyvateľstva na kilometer štvorcový, Manila je na tom takmer 10-násobne horšie. Na 1km² tu žije podľa údajov z roku 2015 takmer 50 000 ľudí. Šialené. Predstavte si teda ako to asi vyzeralo v meste keď odbila polnoc. My sme si stihli zohnať nejakú malú večeru, vypočuť si pár pesničiek od speváčky so žlto-zelenými vlasmi,pozrieť si bohatý ohňostroj a nejakým zázrakom sa dostať na adresu hotela, ktorý nebolo cez všetok dym, ktorý ostal po delobuchoch takmer vidno.
Tretí rok po sebe som teda Silvester "oslávil" o niekoľko hodín skôr ako ľudia na Slovensku. Tentokrát bez nejakej nečakanej katastrofy, no riadne zničený po ceste.
Na druhý deň ráno sme sa pozbierali a v ceste pokračovali. Hlavné mesto sme si totižto nechali na úplný záver nášho tripu. 1.1.2019 sme preto pokračovali a druhou zástavkou bolo mesto Batangas. Nepozerali sme vopred či tam niečo je, či sa tam oplatí vôbec ísť, ale bolo to smerom k nášmu cieľu a my sme potrebovali 1-2 dni na aklimatizáciu. Zistiť ako sa čo najlacnejšie presúvať, zistiť či sa dá niečo z domácich jedál jesť alebo budem zasa tri týždne na McDonalde a uistiť sa, že sa nemáme radšej držať čo najbližšie letiska v Manile.
V Batangase nakoniec naozaj nebolo vôbec nič, ani len hlúpa pláž. Uvítal nás bordel, smrad a McDonald´s bol naozaj jediným miestom kde sa dalo normálne najesť. Navyše som zistil, že moje očkovanie proti brušnému týfusu bolo potrebné obnoviť a ja som nato klasicky zabudol. Takže jeden McChicken s ryžou poprosím. Áno, vo filipínskych Mekáčoch vám dajú aj ryžu či špagety, no bohužiaľ moju milovanú wrapku nie. Filipínčania, rovnako ako ja, milujú grilovanie. Takmer na každej ulici nájdete niekoho s rozloženým grilom a ponukou pre okoloidúcich. Najčastejšie však môžete na tanieroch vidieť slepačie vnútornosti, a obľubujú aj hlavy či nohy. Nič pre mňa.
V meste sme predsa len niečo našli. Bola to nádherná obrovská katedrála. Honosná stavba, ktorá stála určite obrovské množstvo peňazí aby sa do nej mohli prísť domáci pomodliť k Bohu a poprosiť o pár drobných na jedlo pre deti.
Keď som spomínal presúvanie sa po filipínskych mestách, tešil som sa na tuk-tuky. Na tie sme už boli zvyknutí, a jazda v nich bola skvelá. Na Filipínach však tuk-tuky nahradili tricykle a jeepney.
"Trajcykle" boli obdobou spomínaného tuk-tuku, no povedal by som, že trošku adrenalínovejšia verzia. Bola to v podstate len motorka, výrazne rozšírená o miesta na sedenie a tretie koleso. Na prvý pohľad odvoz pre šoféra a dvoch cestujúcich, no pre domácich limity neexistujú a zo školy sa pokojne mohla zviesť aj celá trieda. Presun bol však vďaka nim veľmi jednoduchý a pomerne lacný. A navyše boli úplne všade.
Jeepney bol ešte lacnejší spôsob hromadnej dopravy, no povedal by som, že pre turistov aj o dosť komplikovanejší. Ľudia proste nastúpili do jeepneyho, ktorý mal každý deň svoju štandardnú trasu a keď sa priblížili k svojmu cieľu tak zasa vyskočili. Stačilo nechať šoférovi pár pesos. Využili sme túto možnosť len raz, keď nám vrátnik na hoteli poradil, do ktorého naskočiť aby sme sa dostali na autobusovú stanicu. Jeepy, z ktorých vznikla táto myšlienka lacnej prepravy tu zanechala americká armáda po druhej svetovej vojne a šikovní domáci z nich začali vytvárať kultové stroje. Každý z nich je teraz takmer umením a turisti sa za každým určite otočia s obdivom.
V Batangase sme naozaj nemali čo robiť a keďže sme mali v pláne dve noci, na tretí deň ráno sme sa rozhodli odskočiť si loďou na ďalší ostrov. Smer Puerto Galera a White Beach. Mimochodom, Filipíny majú tých ostrovov viac ako 7000.
No a na tomto ostrove sme našli to čo sme potrebovali po úmorných cestách. Biely piesok, brutálne čistú vodu, normálne jedlo a drink.
Do ponuky sme však dostali aj nejaké drogy, a to nás naozaj zaskočilo. Filipíny majú totižto za prezidenta celkom slušného radikála, ktorý sa pred pár rokmi rozhodol, že drogy do jeho krajiny nepatria a všetkým, ktorí s tým nebudú súhlasiť vyhlásil doslova vojnu. On naozaj seriózne vyzval ľudí, že ak budú mať podozrenie, že je niekto díler či drogovo závislí, môžu ho zabiť. Zákon bol platný od 1. júla 2016 a podľa viacerých médií bolo do konca novembra nasledovného roku zabitých asi 20 300 ľudí. 40 mŕtvych denne. Urobte si názor sami. Niektoré organizácie spochybňovali konanie polície, pretože nič nemôže byť jednoduchšie ako strčiť mŕtvemu do vrecka pár gramov, no už sa nikto nikdy nedozvie koľko nevinných zomrelo. Bolo medzi nimi však aj 54 detí. Týpek na pláži bol našťastie prvým aj posledným, ktorý za nami prišiel s niečím podobným. Ak už niekto aj díloval v uliciach, jedine viagru.
Prvá časť série o Filipínach týmto končí, naše dobrodružstvo však ešte len začne.
Sleduj zatiaľ môj instagram a čoskoro sa k tebe dostane pokračovanie.
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Martin Štibrányi pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.